V minulom príspevku sme si v skratke povedali, o čom mental koučing je.

Dnes by sme sa zamerali na jeden z aspektov dobrého výkonu a celkového prospechu. Tým aspektom je sebadôvera, ktorá často býva naštrbená. Či nám ju svojím prístupom naštrbili rodičia, tréneri, učitelia riešiť nebudeme, nato si musí nájsť odpoveď každý sám. Aj keď nás naše okolie v dobrom úmysle chcelo posúvať vpred a urobiť lepšími, nie vždy volili správny spôsob. V dnešnej dobe máme viac informácií o tom, ako by sme mali komunikovať, no veľakrát pri svojich najbližších spadáme do naprogramovaných či prebratých vzorcov správania zo svojho detstva. Inokedy, keď sme pod stresom celého dňa a prídeme domov, nemáme vždy najlepšiu reakciu ak sa vyskytne “problém” doma. Či už zlá známka, poznámka, nesplnenie úlohy, výkon v tréningu, ktorý nezodpovedá kritériu rodičov, alebo iné.

Aký signál dávame svojím blízkym našou komunikáciou? Podporíme ich, usmerníme, kritizujeme, porovnávame, súdime? Ako vplýva naše konanie na sebadôveru? Musím povedať, že veľmi, a vidím to aj na deťoch či tínedžeroch, ktorí prídu na sedenie a začnú rozprávať. To čo prijímame od svojich najbližších sa zapisuje do nás a berieme si to viac osobne. “Bože ty si ale neschopný”, či “pozri sa ako Jano dal dva góly a ty nič.” Takéto výroky len utvárajú domnienku, že Vaše dieťa nie je dosť. Dostatočne dobré na to, aby som mohlo dostať ocenenie. Samozrejme, iba chváliť sa nemôže, keďže sú aj prípady, že nemáme za čo. No je potrebné hľadať alternatívy, ako dať sme najavo našu nespokojnosť so správaním či výkonom, ale súčasne nezhadzovať, a konštruktívnou kritikou či otázkami nájsť možnosti na zlepšenie. Vedie k tomu otvorená debata, kedy sa snažíme pýtať a dozvedieť sa viac o príčinách možného správania. Pravdou je, že strojcom vlastnej sebadôvery sme v dospelosti my sami, ale ako dieťa nás to musí niekto naučiť.

Sebadôveru vieme zlepšovať aj nastavením si správnych cieľov a o tom bude náš ďalší príspevok.